"Pre mňa ten moment byť tam a pochovávať mamu bol vlastne tak intímny, že mám pocit, že som ani nevnímala, že sú tam ľudia. Pamätám si, že som celý ten pohreb iba tak sedela a stále som si hovorila – ešte nemôžeš plakať – pretože ja som mala reč. Nepamätám si presne, čo som jej tam povedala, ale viem, že som to ukončila tým, že - Vždy si mi hovorila: 'Musíš mať posledné slovo?' Kiežby som ho teraz mať nemusela...."

"Nechcela som nikomu ukázať, že to bolí. Ja som ako keby potrebovala, aby ma obdivovali za to, aká som silná. Toto hovorím prvýkrát v živote, ale mám pocit, že toto bolo v tej hlave nejako tak nastavené, že človek si zaslúži byť šťastný, len keď prekoná nejaké veľké prekážky. Myslím si, že takým tým dovolením si byť smutná, cítiť sa bezbranne, cítiť sa osamelo, sa tie vrstvy, ktoré som si tam uložila, začali rozpúšťať."