Milan Ondrík OTVORENE o súkromí: O žiarlivosti, zrade a SVADBE!

Denník PLUS 1 DEŇ prináša zaujímavý rozhovor s hercom Milanom Ondríkom. Pozrite sa, čo všetko prezradil!

V seriáli stvárňujete jednu z hlavných postáv, navonok úspešného developera, ktorému sa postupne začne rúcať svet. Zažili ste zradu aj v súkromí?
– To je veľmi ťažká otázka. Možno, keď som dôveroval alebo sa zveril nejakým ľuďom a oni to potom zneužili, brali to na ľahkú váhu a pre mňa to bolo strašne dôležité, niečo ako intímna a utajená informácia.

Dokázali by ste zradu odpustiť?
– Zrada je jedna vec, ale dôležitejšie je to, či dokážeme odpustiť. Myslím si, že som zatiaľ všetko odpustil, a to aj zdanlivo najväčším nepriateľom. Nemá zmysel držať v sebe nejakú temnotu alebo negatívnu energiu proti konkrétnym ľuďom. Keby sa stalo niečo zásadnejšie, napríklad že niekto by vedome ublížil mojim deťom, asi by som sa snažil odpustiť, ale také situácie som nezažil a som rád, že som nemusel odpúšťať ľuďom, ktorí by mi spôsobili nejakú veľkú ranu. Ale myslím si, že by som sa o to snažil, aj keby to bolo veľké ublíženie.

Zradili ste už niekedy aj vy? Či už v súčasnosti, alebo možno v detstve – ako malý chlapec?
– Myslím si, že nie. Som človek, ktorý, keď pocíti, že sa niečo stalo, má chuť si všetko vyrozprávať a dať na pravú mieru. Keď som zradil, tak určite nevedome. Možno som povedal niečo, čo niekomu nepadlo dobre a trápil sa preto, ale vedome som určite nikoho nezradil. Snažím sa byť čestný.

Ako by ste opísali vašu postavu Jakuba Poláka?
– Je to bežný človek, ako každý druhý z nás, ktorý má šťastnú rodinu a úspešné podnikanie. Je spokojný so svojím životom, no stane sa to, že… ja som si to tak pripodobnil k tomu, čo sa hovorí. Keď vzťah funguje, ženy sú spokojné, ale často sa stáva, že aj keď je všetko v poriadku a je spokojný aj muž, má „čertovské“ úmysly a túžbu po inom objekte, ktorý ho priťahuje.

Keď som počúval príhody ľudí, ktorým sa rozpadli rodiny, tak presne takto to býva. Muži začnú vymýšľať, keď sú spokojní, a ženy riešia náhradu svojho vzťahu vtedy, keď to už vôbec nefunguje. Mám pocit, že takto sa vyvíja aj táto postava.

Existuje nejaká vlastnosť, ktorú máte s touto postavou spoločnú a, naopak, čo z jej správania by ste radikálne odsúdili?
– Odsúdil by som to, že tají nejaké veci. Ja by som šiel radšej s pravdou von, a to aj vtedy, keby som niečo urobil. Je lepšie vrátiť sa z kratšej cesty, ako mať tajomstvo, pretože všetko sa to nabaľuje a môže to dôjsť do tragických rozmerov. Vzťah s našimi blízkymi, to je niekedy tenká hranica, môže sa zmeniť na nenávisť.

Paradoxne nie k ľuďom, ktorých sme nemali radi, ale k tým, ktorým odovzdávame celé srdce. Ľudia si vtedy vedia neuveriteľne ubližovať. Preto je lepšie to priznanie prežiť, než tlmiť. Jakub by si mal uvedomiť, že si treba vážiť to, čo má, lebo nám to pripadá síce bežné, ale niekedy si tieto veci uvedomujeme až vtedy, keď o ne prídeme.

Aj keď máte za sebou množstvo postáv a akčné scény pre vás nie sú novinkou, bol pre vás tento seriál niečím špeciálny?
– Áno, určite bol. Vyberám si rôznorodé postavy a toto mi do toho zapadalo. Som rád, že som po dlhšom čase robil pre televíziu. Vedel som, že idem do ťažkého žánru, ale seriál je geniálne napísaný a to vás láka. Čo sa stane s tým párom, s rodinou, je vťahujúce. Vedel som, že to nebude ľahké, no keďže som mal skvelú kolegyňu Kláru Issovú, ktorá je absolútna profíčka, o to to bolo jednoduchšie.

Scenár bol výnimočne písaný, inak ako ostatné, pretože niektoré scény, ktoré sme točili, mali 18 strán. Bežne býva scenár v seriáli alebo vo filme rozpísaný na dve strany. Išlo napríklad o psychologické pochody postáv, nebolo to vôbec jednoduché a museli sme sa na to intenzívne pripravovať, a to už dávno predtým, ako sme začali točiť.

Samotná Klára Issová hodnotila túto postavu ako najťažšiu vo svojej kariére. Vnímali ste to podobne?
– Bolo to jedno z mojich najťažších natáčaní vôbec. Nielen pre kvantum textu, ale aj preto, aby sme tie postavy uchopili. Naozaj to nebolo jednoduché, a keď sme končili natáčanie, bol som šťastný, že to máme za sebou. Zároveň mi však bolo, tak ako pri každom projekte, ľúto, že sa končí. Či už sa to týka štábu, alebo hereckých kolegov. Mali sme dvoch skvelých chlapcov, synov, ktorí hrali jednu postavu. Boli to bratia, ale jeden bol mladší a druhý starší, keďže sa točilo v rôznych časových úsekoch. Vznikol medzi nami taký synovsko-otcovský vzťah, doteraz si píšeme alebo voláme.

Stvárňujú sa vám takéto náročné postavy jednoduchšie? Viacerí herci mi totiž potvrdili, že im sedia viac.
– Ide o to, ktorí herci to zvládnu. Nehovorím to preto, aby som sa chválil, ale stvárniť takéto postavy nie je jednoduché a tiež nie je jednoduché ich obsadiť. Hlavne keď robíte projekt pre televíziu. Kto tvrdí, že ťažké charaktery sú jednoduché, tak podľa mňa klame alebo nemá skúsenosti s náročnými charaktermi, prípadne ich berie na ľahkú váhu. Ja tvrdím, že je to náročné, ale o to viac sa tomu treba venovať a vojsť do psychológie postavy.

Rád to striedam, mám rád postavy, ktoré sú akčné, veselé, ale rád hrám aj postavy, ktoré sú zatrpknuté alebo sa stretli s ťažkým osudom. Vyváženosť je pre mňa najprijateľnejšia. Rád sa vnáram do náročných, ale aj zdanlivo jednoduchších charakterov a ku každému z nich pristupujem zodpovedne. O žiadnom neviem povedať, že je ľahší alebo ťažší.

Spomínali ste, že ste si s Klárou veľmi sadli. Bolo to aj vďaka tomu, že ste medzi sebou mali dobrú chémiu?
– Áno, musí to sedieť. Mali sme kamerové skúšky, na ktorých sme sa stretli v rôznej zostave. Potom padlo meno mňa a Kláry a fungovalo to, hodili sme sa k sebe. Ona je typ ženy, ktorý sa mi páči, to je tiež dôležité. Veľakrát som jej pri natáčaní hovoril, že keby som bol Jakub, tak by som ju neopustil.

Aj som si to tak predstavil – že keby sa stalo niečo vo vzťahu s mojou Zuzkou a fungoval by som ako Jakub, tak by som veľmi bojoval, aby som si ju získal späť. A bojoval aj Jakub. Otázka je, či už nie vtedy, keď bolo neskoro. Nič však nie je čiernobiele. Aj postava Kláry mohla spraviť niektoré veci inak. Na to, aby sa napravila nejaká chyba, sú potrební obidvaja.

Ste pracovne veľmi vyťažený, patríte totiž k našim najobsadzovanejším hercom. Ako to zvládate skĺbiť s rodinou, nechýbate jej?
– Chýbam. Ja si hlavne chýbam doma, čo tam rodina, oni fungujú dobre (úsmev). Veľmi mi chýbajú, ale snažím sa to vyvažovať tak, aby som každý voľný čas, ktorý mám, venoval im. Mám pocit, že sa to dá, niekedy stačí aj chvíľka, nemusí to byť týždenná dovolenka. Keď sme spolu jedno poobedie, som šťastný.

Aký ste podľa vás otec?
– To sa nedá naučiť, podľa môjho názoru každý robí tak, ako vie najlepšie, pretože väčšina z nás chce byť najlepším rodičom. So Zuzkou vychovávame deti tak, že im nechávame určitú slobodu, v zmysle túžby po vedomostiach či krúžkoch, ale musia mať aj pravidlá a disciplínu. To je pre deti veľmi dôležité. Vedieť ich potrestať, pochváliť, ale v prvom rade milovať a dať im tú najväčšiu lásku. Je potrebné vedieť im povedať, čo je nesprávne, vedieť byť prísny, aj to je forma určitej lásky. Ale doma je ten zodpovednejší rodič Zuzka a ja sa snažím jej vo výchove neprotirečiť.

Vaša partnerka Zuzka je tiež herečka, nežiarli na vaše herecké partnerky?
– Nie, vôbec. Nemám pocit, že by žiarlila. Som aj dosť vďačný, že nežiarli, hoci by mohla mať dôvod, keďže v divadle aj vo filmoch hrám s najkrajšími herečkami. Ale ja viem, čo mám doma.

Nedá mi neopýtať sa aj na častú otázku – stále nepremýšľate nad svadbou?
– Určite to nie je prvoradá téma, ale sem-tam príde tá myšlienka. My však máme taký vzťah, ktorý je omnoho silnejší ako nejaký prsteň. Máme rodinné zázemie a naše deti sú to najsilnejšie spojivo. No a čo sa týka svadby, mám občas také myšlienky, predstavujem si, aké by to bolo, ale nie je to na prvom mieste.

Možno bude, ale ja to vnímam tak, že keď sme to neurobili na začiatku vzťahu, kde, prisahám pred Bohom, budem pri nej stáť v dobrom aj v zlom, tak tú svadbu možno urobím ako poďakovanie za život, ktorý mi dala. Že pri mne stála v dobrom aj v zlom a ja pri nej. Nebudem jej sľubovať vernosť za to, že mi dala lásku a deti, ale za to, čo pre mňa urobila.

Momentálne sa pripravujete aj na zápas v ringu Králi ulice. Ako ste sa k tomu dostali? Pretože predsa len – šport a umelecká sféra nejdú až tak ruka v ruke.
– Pred pár rokmi som začal trénovať box, aby som mal vo filme nejaké základy, odvtedy sa tomu aj venujem. Trénujem v „gyme“ u Cyrila Pažitného, ktorý je organizátor Kráľov ulice, trénujem pod jeho tímom a tiež aj s Patrikom Matejkom, ktorý je mojim trénerom od začiatku.

Počas tréningov prišla možnosť, keď mi Cyril dal takého chrobáka, či by som nechcel zápas. Povedal som, že by ma to lákalo. Je to pre mňa jedna veľká neznáma, čo so mnou urobí ísť na nástupovku a vojsť do slameného ringu a nemať napísaný scenár, ako to dopadne, ísť sám za seba. Cyril potom prišiel s hotovou vecou, že mi dá zápas v Kráľoch ulice. A mne sa rozbúchalo srdce.

A ako to prebiehalo potom?
– Hľadal sa súper, dvaja z nich to odmietli a jeden to prijal. Nie je to žiadny človek z našej brandže, nie je to pripravené divadlo. Je to chalan, ktorý sa vie biť, a ideme sa pobiť. Nie ako niektoré organizácie, že sa bijú cez sociálne siete viac ako potom v ringu. Tuto sa k tomu pristupuje inak, Králi ulice je džentlmenská organizácia, kde sa rešpektujú súperi, ale potom je to omnoho tvrdšie v ringu.

Sám neviem, čo mám od toho očakávať, ale napríklad teraz vyšiel plagát, na ktorom som. Aj to je pre mňa neznáma, keď som sa nevidel na filmovom plagáte, ale objavil som sa na niečom takom. Vtedy som si uvedomil, že sa fakt idem biť. Hneď mi vystúpil adrenalín, zdvihli sa mi chlpy, a to očakávam aj od zápasu. Chcem to vyskúšať, pretože mám taký vek, že možno o dva roky na to nebude sila ani chuť. Aby som nemusel ľutovať, že som to neurobil.

Nebojíte sa, že vám počas zápasu niekto ublíži?
– S tým musím rátať. Strach z toho, že mi niekto ublíži, asi nemám, pretože je to klasický box. Aj keď sa to volá Králi ulice, samotná ulica je nebezpečnejšia. Keď sa dostanete do potýčky, pretože neviete, či na vás niekto vytiahne nôž alebo zbraň. Či vás tam nechá v kaluži krvi a čo sa s vami stane. V ringu to má pravidlá, je tam rozhodca, ktorý vie zápas ukončiť, ak to začína byť nebezpečné. Hlavne je pripravená záchranná služba, ktorá verím, že keď sa niečo stane, tak ma zachráni. Keď sú nejaké tržné zranenia, monokle alebo zlomeniny, dá sa to regenerovať.

Okrem tréningov sa pripravujete na zápas aj nejako špeciálne? Museli ste napríklad zmeniť niektoré návyky alebo životosprávu?
– Športujem už dlhšie, predtým som sa venoval workoutu, športové návyky už mám. Čo sa týka stravy, som taký, že sa nechcem obmedzovať, keď mi niečo chutí. Keď potrebujem kvôli postave nabrať, tak jem, naopak, keď potrebujem schudnúť, tak proste nejem a viac sa hýbem. Ak ide o návyky, fajčil som, ale prestal som fajčiť – no nie preto, že som si povedal, že budem mať zápas.

Nefajčím dva mesiace, pretože mi to nechutí a zistil som, že fajčím len z nudy medzi výstupom či počas pauzy v divadle. Keď idem na pivo s kamošmi, môžem ísť len vtedy, keď mám voľno. Ale práce mám veľa, tak na to ani nemám čas. Neriešim to tak, že si niečo zakazujem, disciplínu v sebe mám a som zodpovedný aj vo vzťahu k tréningom, ale aj k práci.

Máme za sebou tretí januárový pondelok, najdepresívnejší deň v roku. Ovplyvňuje vás niečo také, máte niekedy pochmúrne myšlienky?
– Jasné, že niektoré dni mám také, že sa mi nechce s nikým stretávať a nechce sa mi ani nič iné, ale ten zodpovedný prístup a disciplína mi nedovolia unikať od povinností. Musím cez to prejsť. No tie dni sú dôležité, pretože potom v iný deň zasa vyjde slnko a všetko je omnoho krajšie. Keby neboli temné dni, tak by sme si neuvedomili tie slnečné a pozitívne.