Vedeli by ste si ako Tatranec predstaviť život aj na rovine?

Bezmála desať rokov som žil v Bratislave a mal som to tam rád. Človek sa stratí v dave, a ak chce, žije pomerne nenápadný život. Tá anonymita mi vyhovovala, ale srdcom som bol vždy v Tatrách. Vyrastal som v Tatranskej Lomnici a Poprade. Leto som trávil u starých rodičov v Ždiari a na Spiši. Niekto sa až vo vyššom veku vráti na miesta, kde trávil detstvo, mňa si to zavolalo skôr. Ticho hôr lieči, rodina je nablízku, robím to, čo ma baví a napĺňa, zatiaľ som zdravý. Myslím si, že žijem až nezaslúžene pekný život.

Na horách ste takmer nepretržite. Zažili ste tam situáciu, počas ktorej ste sa naozaj báli?

Som bojko. Z výšok strach síce nemám, no búrka ma vie dostať do úzkych. Keď sa nad Tatrou blýska a hromy divo bijú, krvi by ste sa mi nedorezali. Na horách sú búrky veľmi nepríjemné. Už neraz sme počas túr hľadali miesto, kde sa ukryť a zväčša sme mokrí utekali z vrcholu do doliny. Pri svojej práci som videl veľa nešťastí, o to viac si uvedomujem tú tenkú čiaru medzi životom a smrťou. Nie nadarmo sa hovorí, že hory sú krásne, no neodpúšťajú chyby.

Vlastníte koňa. Máte čas sa mu venovať?

Leo je môj najväčší kamoš. Zažívame veľké dobrodružstvá v prírode na vychádzkach, súťažíme spolu po svete a vzájomne sa rešpektujeme, hoci sme obaja veľmi tvrdohlaví. Myslím, že má pred sebou ešte pár rokov športového života, potom nás čakajú nekonečne dlhé prechádzky po lesných cestičkách v Slovenskom raji. Na kone si vždy nájdem čas. V jazdeckej stajni nie som známa tvár z obrazovky. Som tam obyčajný chalan, ktorý pobehuje s vidlami a fúrikom a za odmenu si dopraje neopakovateľnú jazdu v sedle.

&nbsp;Viete variť? Aké jedlo máte najradšej?

Moje varenie je len otázkou prežitia. Nikdy nemám čas na obed, ráno si radšej pospím a raňajky si dám, len ak stíham. Horšie je to večer, občas ma prepadne vlčí hlad. Ale myslím, že to už mám sčasti pod kontrolou. Dám si niečo ľahké a môj deň sa končí relaxom pri čaji a knihe. Varím zriedkavo, ale ak sa už odhodlám variť, tak ma to baví.

&nbsp;Kde čerpáte inšpiráciu?

Od rodičov, ktorí sú excelentní kuchári. Mamine polievky sú najlepšie na svete a otec má zas výborné chute. Jeho jedlo doslova spieva.

Svoje súkromie si prísne strážite. Napriek tomu prezradíte, či sa máte ku komu večer vracať?

Moje dni sú nabité programom. Práca, kone, hory, aj na priateľov mám času čoraz menej. Bývam sám a je pravda, že si viem vychutnať samotu. Stíšim sa, upratujem si v myšlienkach, vediem súkromné rozhovory s Bohom. No viem, že sám zostarnúť nechcem.

Myslíte si, že osud má pre každého z nás niečo pripravené?

Áno. Ale niekto vhupne do vzťahu v skorej mladosti a potom z neho uteká. Ja som mal dosť dlho vzťah na diaľku a je to hrozný diskomfort. Myslím, že najbližšie roky všetko ukážu. Celý môj život ovplyvňujú najmä ženy. V mojom živote je zopár múdrych žien, ktoré ma vedú. A nie je to len mama...

&nbsp;Od začiatku kariéry je vaším „spoznávacím“ znamením účes s výraznou ofinou...

O mojej ofine sa už toho toľko napísalo! Niekedy mám pocit, že ani vedcom, ktorí niečo dokázali, sa nevenuje toľko pozornosti. Vždy ma to pobaví. Nijako o nej nehovorím, neupozorňujem na ňu. Rok ju skoro nikto nevidel, keďže sme boli zarúškovaní a zakuklení. Môžem však potvrdiť, že sa má dobre. (Smiech.)

Pohybujete sa vo veľhorách, máte aj skúsenosti s horolezectvom?

Mám skvelých učiteľov, ktorí ma vodia po horách. No nepasujem sa za horolezca, lebo od pekného štýlu lezenia to má ešte ďaleko. Snažím sa zdolať vrchol a prísť do vytúženého cieľa. Som opatrný, načúvam horským vodcom a riadim sa ich pokynmi. Už dávno som pochopil, že na frajerinu v horách nie je miesto. Ale často sa mi sníva, že s Reinholdom Messnerom plánujeme expedíciu. Stretnutie s ním v Tatrách naživo bolo obrovský zážitok. Keď som ho počúval, jeho príbehy som prežíval tak, akoby som s ním v Himalájach niekedy bol.

Dvadsaťtri rokov v televíznom spravodajstve je dosť veľa. Máte ešte stále chuť na nové reportáže?

Ak niekto povie, že televízia nie je tak trochu návyková, asi nehovorí celkom pravdu. Mám super podmienky na prácu, veľmi pozorne počúvam rady starších, no učím sa aj od mladších. Mne sa nestáva, že by sa mi nechcelo ísť do práce. Každá reportáž je výzvou - vypočuť si príbeh, snažiť sa ho pochopiť, prerozprávať a pretvoriť na kratší film. Za tie roky som nakrútil už možno sedemtisíc príbehov a myslím, že na pár tisíc reportáží ešte silu a chuť mám.

Vyhovuje vám doba, v akej žijeme?

Žijeme v čudných časoch virtuálnych vzťahov, v časoch bez úprimných objatí. Dnes je najväčšou cenou byť slušný človek, ktorý vie načúvať, vie sa ozvať len tak, že sa zaujíma, ako sa máš a pritom nič nepotrebuje. A sociálne siete sa ukazujú ako miesto, kde si mnoho ľudí kompenzuje svoje mindráky. Niekde som počul toto: „Veľa ľudí o tom nevie, no je možné prečítať si na internete niečo, s čím človek nesúhlasí a naďalej normálne pokračovať vo svojom živote.“

Rozhovor: Reportér Ján Tribula konečne prezradil, ako to má vo vzťahoch!

Výber pre vás