Jana by nikdy neuverila, že jej toto spravia: Silný príbeh o zrade a sile začať odznova

Nikdy by som si nepomyslela, že sa ocitnem v takejto situácii. Môj priateľ Peter, s ktorým som bola takmer štyri roky, ma podviedol nielen s jednou, ale rovno s tromi mojimi najlepšími kamarátkami. A čo je horšie, klamal mi do očí.

Všetko to začalo jedného piatkového večera, keď sme sa s dievčatami – Martinou, Luciou a Evou – stretli na našom tradičnom dievčenskom večeri. Atmosféra bola iná ako zvyčajne. Dievčatá boli tiché, nervózne a vyhýbali sa môjmu pohľadu.

"Stalo sa niečo?" spýtala som sa so záujmom. Lucia si vymenila pohľad s Martinou a Eva si nervózne hrýzla peru. "Jana, musíme sa s tebou porozprávať," začala Martina. Srdce mi začalo búšiť. "Čo sa deje?" opýtala som sa s obavou.

"Je nám to veľmi ľúto, ale všetky sme mali pomer s Petrom," vyhŕkla Eva so slzami v očiach. Cítila som, ako sa mi podlamujú kolená. "Ako ste mi to mohli urobiť?" zašepkala som neveriacky. "Boli ste moje najlepšie priateľky."

"Vieme, že sme spravili obrovskú chybu," povedala Lucia. "Nevieme, čo nás to napadlo. Peter nás všetky zviedol a klamal nám rovnako ako tebe."

S bolesťou v srdci som vstala od stola. "Potrebujem byť sama," povedala som a rýchlo odišla z kaviarne. Vonku som sa nadýchla chladného nočného vzduchu a snažila sa spracovať to, čo som práve počula.

Keď som prišla domov, rozhodla som sa konfrontovať Petra. Zavolala som mu a požiadala ho, aby prišiel okamžite. Keď prišiel, tváril sa prekvapene. "Jani, čo sa stalo?" spýtal sa s úsmevom, ktorý mi teraz pripadal falošný.

"Vieš veľmi dobre, čo sa stalo," odpovedala som chladne. "Hovorila som s dievčatami. Viem o všetkom – o tebe, Martine, Lucii a Eve."

Jeho výraz sa zmenil. "To nie je tak, ako si myslíš," začal sa vyhovárať. "Naozaj? Tak ako to je? Podviedol si ma s mojimi najlepšími kamarátkami a ešte si mi aj klamal," zvýšila som hlas.

"Bol som zmätený, nevedel som, čo robím," snažil sa obhájiť. "Prosím, odpusť mi."

Cítila som, ako vo mne vrie hnev. "Odpustiť? Po tom všetkom? Nie, Peter. Medzi nami je koniec. Chcem, aby si okamžite odišiel."

Bez ďalších slov si zbalil svoje veci a odišiel. Ostala som sama v tichu bytu, ktorý sme spolu zdieľali. Slzy mi stekali po tvári, ale zároveň som cítila zvláštnu úľavu.

Nasledujúce dni boli ťažké. Stratila som nielen priateľa, ale aj tri ženy, ktoré som považovala takmer za vlastné sestry. Nevedela som, ako sa s tým vyrovnať. Rozhodla som sa vyhľadať pomoc psychologičky, ktorá mi pomohla nájsť vnútornú silu.

Začala som sa venovať sebe. Prihlásila som sa na kurz maľovania, ktorý som vždy chcela vyskúšať. Tam som spoznala nových ľudí a našla som si novú priateľku Moniku, ktorá mi ukázala, že dôvera medzi ľuďmi ešte existuje.

Jedného dňa som dostala od Petrových rodičov list. Písali mi, že ich to veľmi mrzí a že by si priali, aby sme sa mohli porozprávať. Rozhodla som sa ich navštíviť. Boli pre mňa vždy ako druhá rodina.

"Jana, sme takí sklamaní z Petrovho správania," povedala jeho mama so slzami v očiach. "Vždy sme ťa mali radi ako vlastnú dcéru."

"Ďakujem vám," usmiala som sa smutne. "Ale musím ísť ďalej. Potrebujem sa sústrediť na seba a svoju budúcnosť."

O niekoľko mesiacov neskôr som sa cítila silnejšia ako kedykoľvek predtým. Začala som pracovať na vlastnom projekte – otvorila som malú galériu, kde som vystavovala svoje obrazy a diela iných začínajúcich umelcov.

A čo sa stalo s Petrom a dievčatami? Dozvedela som sa, že Peter sa odsťahoval do zahraničia a dievčatá sa medzi sebou pohádali. Ich priateľstvo sa rozpadlo rovnako ako naše.

Dnes viem, že to, čo sa stalo, ma urobilo silnejšou. Naučila som sa veriť si, postaviť sa za seba a nenechať sa zlomiť zradou.