Bola som len obyčajnou servírkou vo veľkom svete, s ktorým kontrastovala iba jedna malá kaviareň na rohu ulice. Zhodou okolností sa mi podarilo aj dobre ubytovať, domov som to z práce mala naozaj len na skok. Vzhľadom na to, že som potrebovala vypadnúť z rodnej domoviny niekam do zahraničia, pretože som tam už nemohla vydržať a chcela som si trochu oddýchnuť doslova od všetkého, som si vybrala práve Francúzsko. Vedela som, že to nebude jednoduché - ani s jazykom, ani s miestnymi. To som však ešte ani len netušila, ako veľmi...

milujúci sa pár
Zdroj: hotlovecouple.com

Môj šéf nebol bohvieaký krásavec, no bol férový, a dokonca mu nevadila ani moja lámavá francúzština hneď v prvý deň, keď som k nemu prišla na pohovor. Hovoril niečo v tom zmysle, že ma otestuje, a keď sa ujmem, nechajú si ma. Bola som z toho vo vytržení, pretože som mala pred očami ten brutálny zástup krásnych Francúzov, ktorí k nám budú každé ráno vymódení chodiť na kávu „so sebou". Možno sa mi pošťastí a niektorí z nich sa aspoň na malú chvíľu rozhodnú spomaliť svoje zbesilé životy a posadia svoje vymódené zadky na naše kožené sedačky. Uff!

Ani som si to takmer nestihla predstaviť a hneď ma šéf upozornil na to, že sa nemám v práci ničím rozptyľovať. Dokonca si už teraz nespomínam, či som mu sľúbila, že naozaj nebudem. Ale ak áno, už vtedy som klamala!

Neprešiel ani prvý týždeň a začali k nám húfne chodiť muži, o akých sa mi ani nesnívalo. Možno to znie ako klišé, no kto nevidel pravého Francúza, nevie, čo je pekný chlap! Môžete mi veriť! Zvyknutá na mužov, ktorí sedia doma pri pive a pozerajú futbal, som nimi bola skutočne očarená. Starali sa o seba, boli milí, kultivovaní... a už na prvý pohľad vášniví zvodcovia.

„Hellou, I´m Jean."
„Hellou, I´m Girard."
„Hellou, I´m Claude."
„Hellou, I´m Louis."
„Hellou, I´m Edmond."

Ach! Nevedela som si vybrať, ktoré meno je viac sexi, či vlastne... ktorý z nich je viac sexi!
„Monika, poďte prosím sem!" Zakričal na mňa hneď zrána môj šéf Philip, ktorý občas prišiel šmírovať, či všetci pracujú tak, ako majú. Utekala som teda za ním, v čom som len tak-tak zastavila, aby som nenarazila do vysokého muža v obleku, s ktorým sa rozprával.

„No konečne, kde si? Potrebujeme ťa tu." V tom sa záhadný muž v obleku otočil a ja som naprosto onemela.
„Bonjour!" Zatiahol a podal mi ruku, no ja som sa akosi bála mu ju podať tiež, nakoľko som vyzerala ako... no ako servírka. Došlo mi, že toto bude veľké „zviera", zrejme jeden z Philipových klientov, ktorým občas ponúkne svoje služby, ak ide o nejakú akciu, na ktorej je potrebné podávať kvalitné občerstvenie a kávu.

Nakoniec som mu ju však podala a svoje služby mu veľmi rada poskytnem tiež.... Ehm. Usmial sa na mňa a odhalil rad dokonalých bielych zubov. Trochu som si ho obzrela. Mal na krátko ostrihané tmavé vlasy, zelené oči a takú tú dokonale vykrémikovanú pleť. Očividne sa o seba naozaj veľmi dobre stará. Alebo sa oňho stará niekto iný...

Vytrhol ma zo zamyslenia. „Som Pierre. Rád vás spoznávam, Monika." Moje meno vyslovil spôsobom, ako ho ani neviem opísať. Tak zvučne a láskavo, až sa mi úplne prevrátil žalúdok naruby. Zdúpnela som a určite aj sčervenela ako račica. Philip však našťastie prerušil to trápne ticho medzi nami a po nekonečnom držaní mojej ruky, ma konečne pustil a ja som sa prudko nadýchla.
„Monika, tento víkend si nič neplánuj, tuto môjmu ctenému priateľovi budeš pomáhať pri príprave na jednej obrovskej výstave obrazov."